Zdalo sa mi dôležité napísať niečo viac o tom, čo pre mňa znamená „byť sám sebou“. Už dlhšie som totiž rozmýšľal nad sebou a obsahovou podstatou môjho (zatiaľ strohého) blogovania, resp. postovania. Začal som sa čoraz častejšie zamotávať v akomsi bludnom kruhu otázok: Budem to stále ja? Začínam byť niekým iným? Snažím sa na niekoho podobať? Kam to až zájde? Kto som?
Čím ďalej som si začal uvedomovať, aké dôležité je pre každého si zachovať svoje vlastné prirodzené ja a hlavne ho prijať také, aké je. Všimol som si, ako to v mojom prípade začalo naberať iný smer a tým v podstate aj ohrozovať moje nové projekty. Začínal som sa chovať inak, vyzerať inak, robiť veci, ktoré by som inak nerobil a tak ďalej… Nakoniec obava z toho, že by som stratil svoju autentickosť ma doviedla k niekoľkomesačnej odmlke k hlbšiemu zamysleniu sa, ktoré pre mňa malo veľký význam.
Na konci minulého leta som teda dospel k tomu, že ešte predtým, ako sa do nejakého projektu (vrátane Mikolandu) vrhnem naplno, si budem potrebovať upratať mimo iného aj zopár názorov v sebe a o sebe. Jednoducho ujasniť si, či som sám sebou, kedy tomu tak je, kedy nie je a prečo. Veď ide asi o jednu z najdôležitejších podstát ľudského bytia.
Začína to vlastným názorom…
V skratke: Nehovoríš vlastný názor, nie si sám sebou. Ale čo znamená mať vlastný názor? Ten úplne najčistejší? Niekedy len doslova „odrepceme“ to, čo iní povedia a sami sa nad vecou poriadne nezamyslíme. Aj keď sa v inom prípade zamyslíme, zvyčajne je náš názor len nejakým zlepencom názorov iných alebo všeobecnej mienky dlhodobo utváranej spoločnosťou. Je to názor cez názory.
Skúsme si z hláv povyhadzovať všetky tieto názory ľudí a celého sveta, s ktorými žijeme, a začnime sa viac zamýšľať nad (ne)všednými vecami len ozaj svojím vlastným intelektom bez hocijakých externých vplyvov. Urobiť si skrátka čistý názor na hocijakú vec, akoby názory iných neexistovali. Môže sa to zdať celkom ťažké, no dokáže to každý, hoci je očividné, že s tým dnes pracuje len málokto.
Odosobniť sa od všetkých spomínaných vplyvov by sme pre naše dobro mali praktizovať každý deň. Je to presne tá cesta za poznaním samého seba, cesta k slobode. Na začiatok postačí si to celé aspoň uvedomovať.
Ukázať zraniteľnosť nie je hanba
Teóriu „bytia samým sebou“ som si neskôr začal demonštrovať na jednom príklade. Predstavoval som si ju ako nahotu. Takú, v ktorej stojíme a cítime najväčšiu zraniteľnosť z dôsledku odkrytia, no zároveň tiež vyrovnanosť a pokoj s tým, čo vidíme. Nie takú, v ktorej je zima, spôsobuje nám úzkosť a máme tendenciu ju zahaľovať, takú, na ktorú si z rozpakov a hanby navliekame na seba jednu, dve až napokon päť a viac vrstiev nejakého oblečenia, ktoré nám zároveň vôbec nepomáhajú.
Vrstvy tu pokojne môžeme považovať za tie „názory cez názory“, ktorými si nahotu potrebujeme pravidelne obaľovať, aby sme sa cítili v spoločnosti hodnotnejšie a bezpečnejšie. Sú to však názory, ktoré formovali a formujú falošnú predstavu o tom, kto naozaj sme. Povedal by som, že každý má na sebe práve toľko vrstiev, koľko mu jeho strach z nezaradenia sa do tohto sveta dovolí.
Avšak raz, keď už navrstvíme ako poriadna cibuľa, sa možno dovtípime, že niečo nie je v poriadku. Začneme sa hľadať, pýtať sa, pozerať sa na seba, no už cez to kvalitné množstvo vrstiev nedokážeme nazrieť priamo do svojho vnútra. Zisťujeme, že inak ako zbavovaním sa tých naobliekaných vrstiev to už nepôjde.
Ukázať svoju zraniteľnosť sa náhle zdá veľmi odvážne až nereálne. Uvedomujeme si, že nemôžeme ako prvé vyhodiť ponožky, keď sme ešte stále obutí, alebo si vyzliecť nohavice so zapnutým opaskom, že to musí ísť nejak postupne po poriadku, že to ešte treba trochu pochopiť…
Napokon vytrvalým pátraním po sebe samom raz neisto zahodíme možno ako prvú vrstvu kabát. Pri ďalšom pátraní ešte pred tým, ako sa odhodláme vyzuť, si možno dovolíme odložiť aj klobúk. A takto pomaličky stále o kúsok ďalej a ďalej…
Nevyzerá to na ľahkú cestu, ale ak tento celý proces postupného odhaľovania svojich malých právd o sebe pochopíme správne a neustále sa mu budeme venovať, raz sa isto ocitneme niekde až v spodnej bielizni pred poslednou najvyššou fázou – úplnou a vyrovnanou nahotou. Tam, kde sa to všetko začalo od narodenia doslovne a kde to má obrazne aj zostať.
Nech žijú blázni
A kde som ja? To neviem. Cítim sa skôr tak, že ak som toto práve dopísal a spublikoval, tak už sa musím nachádzať aspoň niekde vo fáze pred vyzliekaním sa z termobielizne. 😀 Čo vôbec neznie zle…
Možno tento článok vyzerá ako nejaká moja osobná terapia, ale ak sa v ňom našiel ešte niekto iný a v niečom mu pomohol alebo ho inšpiroval, poteší ma to. A ešte viac, keď mi o tom dá aj vedieť. Každopádne ďakujem každému, kto sa dočítal až sem. Patrí mu môj obdiv, lebo to určite neboli najľahšie a najzáživnejšie kecy na čítanie (keďže sa mi to aj podobne písalo). 😀
Článkom som chcel tiež ubezpečiť svojich odoberateľov, že pri tejto mojej dlhšej odmlke (aj) od blogu šlo len odmlku typu „Chcem to robiť lepšie a hlavne autentickejšie“ a nie o nejaké ľahkovážne zanedbávanie a flákanie alebo až po(s)tupný zánik Mikolandu. Potreboval som skrátka čas na zamyslenie sa nad sebou a všetkým. A ten čas som už využil. Už sa viac nejdem brať vážne, nebudem sa tváriť, že som normálny, idem byť bláznom a cítim, že je v poriadku, že toho budete súčasťou. 🙂
Veľa šťastia „vo vyzliekaní“ všetkým! 😉
