Jedna veta: Milujem záhradníčenie! Od jari až do jesene. A so všetkým, čo k tomu patrí. Príroda ma navyše posledné roky veľmi inšpiruje a prináša do môjho života viac pokoja než hocijaká budhistická kniha. Akonáhle si navlečiem 1000-krát oprané oblečenie, obujem storočné conversy a vybehnem do záhrady, na ničom inom v ten deň už nezáleží.
Spomedzi záhradníčenia úplne najviac milujem kosenie, resp. strihanie trávnika. Robím to hneď ako prvú činnosť po príchode na našu chatu. A nie je to len úchylka o dokonalom zelenom koberci, strihanie trávnika sa pre mňa rovná „česanie mysle“.
Zvyčajne mi totiž hlavou počas dňa prúdi vedome aj nevedome množstvo neuzavretých aj uzavretých tém z práce, súkromia alebo života ako takého, ktoré mozog neustále zaznamenáva, prehodnocuje, a potom nenechá človeka reálne odpočinúť. Pri kosení sa mi všetky tieto myšlienky ešte väčšmi vynárajú a zlievajú, no nerobím si z nich starosti, nechávam ich už len voľne plynúť. Tak ako myseľ zapratávajú, ju vedia aj vždy odpratať. Nejako sa už samy uvedomia, pochopia, že tadiaľ cesta nevedie, spracujú to, až nakoniec odídu, čím ma znovu oslobodia. Je to možno druh relaxu, meditácie, mind resetu… Nech si to každý nazve, ako chce, každopádne sa pri tom človek cíti fajn a v konečnom dôsledku ho to aj dobije energiou.
Ďaleko od „česania mysle“ nemajú ani zvyšné úkony spojené so záhradníčením ako jarné rezy drevín, vysádzanie nových rastlín a kvetov, hnojenie a čistenie záhonov od burín. Kontakt so zeminou rukami je pre mňa tiež veľmi dôležitý.
Po zvyčajne celkom namáhavom dni je potom pozorovanie pokojnej prírody na slnkom zaliatej terase s výhľadom na lesnaté kopce s lúkami, na ktorých sa pasie vysoká zver, pre mňa len extra bonusom tejto „očisty“.
A čo češe tvoju myseľ? 🙂
